Vina
Sezóna: 2005/2006
6. premiéra
Na repertoári aj koprodukčná inscenácia Vina
Slovenské vojvodinské divadlo, Báčsky Petrovec (Srbsko a Čierna Hora) a
Slovenské komorné divadlo, Martin (Slovenská republika)
Nebojša Romčević
Vina
Réžia: Ľuboslav Majera
Preklad: Vladislava Fekete
Výprava: Jozef Ciller
Hudba: Miroljub A. Rasinski
Hrajú:
Lucia Jašková a Martin Hronský
Premiéry:
– v sobotu 4. marca 2006 v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci
– v nedeľu 30. marca 2006 v Slovenskom komornom divadle v Martine
súhra...
Slovenské vojvodinské divadlo z Báčskeho Petrovca (Srbsko a Čierna hora) a Slovenské komorné divadlo z Martina (Slovenská republika) majú toho hodne spoločného, nie len prívlastok slovenské vo svojom názve. Ak sa zahľadíme do histórie pôsobenia týchto dvoch divadiel, okamžite nájdeme dve najmarkantnejšie zhody: obe divadlá sa dlho dožadovali svojej profesionalizácie a skôr než to nakoniec vyšlo, zažívali úspechy ako neprofesionálne divadelné telesá.
Zvláštnu kapitolu slovenského divadla tvorí známy martinský Slovenský spevokol, ktorý sa hneď po prvej svetovej vojne mal transformovať do podoby prvej profesionálnej divadelnej scény na Slovensku. Nakoniec sa tak nestalo a prednosť dostalo založenie Slovenského národného divadla v Bratislave v roku 1921. Úvahy o vzniku profesionálneho divadla v Martine dostali reálnu podobu až v roku 1944 a vzniká Slovenské komorné divadlo, sídliace v Národnom dome. Avšak hneď po prvej premiére, vzhľadom na jej protitotalitný charakter, sa divadlu zastavujú dotácie a prežíva len vďaka veľkorysosti jednotlivých martinských firiem a inštitúcií. Počas Slovenského národného povstania sa z divadla formuje tzv. Frontové divadlo, ktoré si získalo popularitu medzi ľuďmi svojou zájazdovou činnosťou. Od roku 1950 divadlo mení názov na Divadlo Slovenského národného povstania, ale ani táto zmena netrvá dlho, iba šesť mesiacov. Už v roku 1951 vzniká Armádne divadlo. Po deviatich rokoch sa dostáva zase pod civilnú správu a vracia sa k názvu Divadlo slovenského národného povstania. Takto transformované zažíva svoje zlaté obdobie v 70. rokoch, keď tu pôsobil inscenačný tandém – režisér Ľubomír Vajdička a scénograf Jozef Ciller, ktorí spoločne vytvorili rad úspešných inscenácií slovenskej a ruskej klasiky. Neskôr tu pôsobili dramaturg Martin Porubjak a režisér Roman Polák. Pri príležitosti 60. výročia založenia divadla sa vedenie rozhodlo vrátiť k pôvodnému názvu Slovenské komorné divadlo. V danej chvíli toto divadlo patrí k najuznávanejším profesionálnym scénam na Slovensku a od minulej sezóny sa podpisuje ako organizátor festivalu slovenských divadiel Dotyky a spojenia.
Podobnú cestu, aj keď podstatne kratšiu, vzhľadom na fakt, že profesionalizácia slovenského divadla vo Vojvodine nastala iba v roku 2003, zažíva aj Slovenské vojvodinské divadlo v Báčskom Petrovci (bolo založené uznesením Výkonného výboru Zhromaždenia Autonómnej pokrajiny Vojvodiny. Zakladateľské práva a povinnosti prevzalo na seba Zhromaždenie obce Báčsky Petrovec uznesením z dňa 14. 4. 2003).V tejto chvíli je najmladším profesionálnym divadlom v Srbsku a Čiernej hore, patrí do zvláštnej kategórie menšinových divadiel dotovaných štátom a pokračuje v tradíciách ochotníckeho divadla, ktoré malo prvú premiéru v týchto priestoroch 27. augusta 1866, zhodou okolností zase v Báčskom Petrovci. K rozmachu divadelného fenoménu pomohlo v minulosti aj množstvo žiakov bratislavského Evanjelického lýcea (Vladimír Hurban Vladimírov, Jozef Podhradský, Félix Kutlík, Leopold Abafy...) a udalo tendencie smerujúce k profesionalizácii. Neskôr sa o profesionalizáciu divadla starajú najmä absolventi Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Uvedené paralely medzi dvoma divadelnými kultúrami a dvoma divadlami priam zarážajú a keď pridáme ďalšiu – Slovenské vojvodinské divadlo sa už dve sezóny podpisuje pod organizáciu festivalu Petrovské divadelné dni, ktorý sa profiluje ako stretnutie profesionálnych divadelných súborov a umelcov zo Srbska a Slovenska – je už celkom zrejmé, že uvedená koprodukcia medzi dvoma divadlami je vecou osudu. Prvé konkrétne stretnutie sa realizovalo počas hosťovania martinského divadla na festivale Petrovské divadelné dni a práve vtedy sa zrodila idea o vzájomnej spolupráci.
Veríme, že uvedené partnerstvo bude prospešné nielen pre naše dve divadlá. Predpokladáme, že prehĺbi medzinárodnú spoluprácu a vytvorí ďalšie kroky k realizácii nášho cieľa – divadla ako miesta stretávania sa so skutočnou kvalitou.
Vladislava Fekete
/…/ Téma predstavenia nám je veľmi povedomá, lebo spracúva neistotu, beznádej, túžbu po krajšej budúcnosti, podnietené vojnovými a sociálnymi previeraniami na týchto našich priestoroch. Štipku šťastia a cestu k sebe v stiesnenom panelákovom byte hľadajú dvaja mladí ľudia, Gordana a Branko (či traja, lebo je tu, ale iba fiktívne, aj Saša, Gocin syn z prvého manželstva), ale v osudoch hlavných protagonistov niet ružovej farby, ani vidín krajšieho zajtrajška. Kto je vinný?
Divadelná Vina vznikla v koprodukcii dvoch divadiel: SVD a SKD. Prečo? Opýtali sme sa Jána Čániho, riaditeľa SVD.
– Aj kvôli tomu, že sa predstavenie nesmie zadusiť po desiatej repríze, a tak sme sa s riaditeľom SKD Andrejom Hrnčiarom dohodli, že urobíme koprodukčný projekt, ktorý zostane aj jim, aj nám. Prečo nie? My ho v našom prostredí aj tak neobohráme viac ako päťnásť-krát a nech ono na Slovensku žije ďalej… Čo je to vlastne koprodukcia? Spolu sa podieľame v príprave, scénografie sú urobené dve, tiež dvoje kostýmov, v konkrétnom a konečnom dôsledku stačí len hercov prepraviť zo Slovenska a už sa môže hrať.
Prečo sú herci zo Slovenska?
– Nesmieme si samy sebe skákať do brucha. Keď si raz v Štúdiu hereckej tvorby vychovávame hercov, znamená, že ich nemáme. A buďme si otvorení v tejto veci: tridsaťročných hercov v tejto chvíli naozaj nemáme. Pritom takéto obsadenie novej iscenácie, teda hercami zo Slovenska, nám pomôže aj napraviť túto našu slovenčinu, proste prospeje nám všetkých a zvlášť našim študentom herectva. Pritom aj Ľubo Majera je z tých ľudí, čo si potrpia na tom, aby javisková reč bola správna.Teraz už otázky pre režiséra Ľuboslava Majeru:
– Romčevićovu Vinu ste už raz režírovali: pred štyrmi rokmi v belehradskom Zvezdara teatre, keď vám protagonisti boli známe divadelné a televízne mená Ljiljana Dragutinovićová a Danilo Lazović. Aký je rozdiel medzi belehradskou a petrovskou inscenáciou?
– Predovšetkým chcem povedať, že neznášam robiť remake a viackrát tie isté predstavenia – v živote sa mi to stalo dva alebo tri razy. Ale táto inscenácia je niečo iné. Už keď ide o výber hercov, sám Romčević dáva možnosť vekovej zaradenosti od 25 do 45 rokov a je to zľahčujúca okolnosť aj pre režiséra. Teda aj preto, že som vedel, kde usmerňujem predstavenia, pre koho hrám a s kým robím, robil som teraz Vinu trochu inak, prispôsobenú mladšej generácii. A ešte niečo: to prvé predstavenie bolo trošku obťažené pevnou architektúrou, realistickou ťažkou scénografiou, kým toto je skôr posunuté do takej metaforickej sféry, lebo nevieš, či je tá scénografia minimalistická preto, že nemáme peniaze, alebo preto, že my žijeme takým minimalistickým spôsobom života. Táto scéna je dokonca významovo bližšia Romčevićovi a tým časom, o ktorých toto predstavenie hovorí.
Zrejme ste s vyhliadnutými hercami spokojní.
– Nielen ja, ale verím, že všetci, ktorí si toto predstavenie budú môcť pozrieť, budú mimoriadne spokojní zrovna s hereckou stránkou tohto predstavenia, lebo si myslím, že sú to mimoriadne talentovaní ľudia, pritom cítiaci a mysliaci herci. Oni tieto časy neprežili tak drasticky ako my, aj keď i teraz iste prežívajú rôzne sociálne lámania. Avšak také lámania, aké sme my prežívali, sa u nich neudiali, ony to môžu len tušiť. Ale to tušenie a tá intuitívna zložka, ktorá je u herca jednou z najzákladnejších, tu výnimočne dobre funguje. Preto si myslím, že je toto taký mimoriadny herecký koncert a obom im za to ďakujem. – hovorí režisér Ľ. Majera.
Anna Francistyová(Hlas ľudu č. 11/11. marca 2006)
Video vyrobila TV Nový Sad, Slovenská redakcia, 2006
