SLOVENSKÉ VOJVODINSKÉ DIVADLO

 

​

 

   Príbeh troch maratóncov evokuje životnú metaforu s jej príjemnými ale aj odvrátenými podobami. Je to brilantná komédia, ktorá nestráca na aktuálnosti, keďže témy, ktorými sa zaoberá sú večné, transparentné a rozpoznateľné. Traja bežci na chvoste vzbudzujú u nás nielen ľútosť, ale aj smiech, občas melanchóliu. Hra balansuje na pomedzí  ambiciózneho začiatku a beznádeje konca, na ľudskej dohode, ale aj vášnivej závisti, zúrivosti a nenávisti. Cez peripetie a krízy sa dostávame k nádeji a katarzii. Na konci hry si celkom iste uvedomíme, že aj náš život nie je nič iné, len večný maratón, v ktorom sa úspech strieda s neúspechom, radosť so smútkom, komédia s tragédiou.

Vladislava Fekete

Divadelný ústav Bratislava 

 

   

   Maratón alebo maratónsky beh je beh na dlhú vzdialenosť, ktorého trať meria 42,195 km. Jeho vznik bol inšpirovaný legendou o gréckom vojakovi Feidippidovi, ktorého v roku 490 pred n. l. vyslali z mesta Maratón do Atén, aby oznámil, že Peržania boli zázračne porazení v bitke pri Maratóne. Podľa legendy zabehol celú vzdialenosť bez zastavenia sa, ale krátko po tom, ako odovzdal odkaz o víťazstve, skolaboval od vyčerpania a umrel.

 

Dejiny (legenda a skutočnosť)

 

    Grécky historik Herodotos sa zmieňuje o Feidippidovi ako o poslovi, ktorý bežal z Atén do Sparty s prosbou o pomoc, keď sa Peržania vylodili pri meste Maratón v Grécku s úmyslom zajať Atény. Podľa Herodota Feidippides ubehol vzdialenosť medzi Aténami a Spartou za menej než dva dni.Jeho opis udalostí však nespomína žiadny beh z Maratónu do Atén.

   Legenda o bežcovi z Maratónu do Atén sa prvýkrát objavuje v Plutarchovom diele O sláve Atén v prvom storočí n. l. Plutarchos tento beh prisudzuje poslovi menom Thersipus alebo Eucles. O storočie neskôr na príbeh spomína Lucian zo Samosty, no bežca nazýva Filippides (rovnaké meno dal v niektorých častiach rukopisu bežcovi medzi Aténami a Spartou aj Herodotos).
   Je pravdepodobné, že v priebehu 500 rokov, koľko uplynulo medzi Herodotom a Plutarchom, sa príbeh o Feidippidovi poplietol s tým o Bitke pri Maratóne, a nejaký spisovateľ s veľkou predstavivosťou si vymyslel príbeh o behu z Maratónu do Atén.
   V roku 1876 napísal Robert Browning báseň Pheidippides, vďaka ktorej sa príbeh o gréckom bežcovi stal súčasťou ľudovej kultúry 19. storočia a bol prijatý ako historická legenda. Keď sa myšlienka novodobých olympijských hier stala skutočnosťou, Michel Bréal, francúzsky historik a lingvista, člen Medzinárodnej olympijskej komisie, prišiel s nápadom usporiadať závod na dlhú vzdialenosť, ktorý by oslavoval čin antického bežca. Túto myšlienku podporil aj Pierre de Coubertin, zakladateľ prvých moderných olympijských hier a novovytvorený beh, ktorý dostal meno maratón, propagoval v mnohých svojich príhovoroch.
   Maratón bol zaradený do programu prvých moderných olympijských hier v roku 1896 v Aténach ako záverečná disciplína. Výberový závod do hlavnej súťaže vyhral Charilaos Vasilakos s časom 3 hodiny 18 minút, avšak v olympijskom preteku, ktorý sa bežal 10. apríla

od Maratónskeho mosta po Olympijský štadión v Aténach, triumfoval Spiridon Louis, ktorý zdolal vzdialenosť 40 km za 2 hodiny 58 minút a 50 sekúnd.

   Ženský maratón bol pridaný k olympijským disciplínam v roku 1984 na letných olympijských hrách v Los Angeles.

 

 

   

 

Claude Confortès
(1928, francúzsky dramatik, divadelný a filmový herec, režisér)

   Narodil sa v Saint-Maur-des-Fossé. Divadlo vyštudoval u Charlesa Dullina. V rokoch 1959 – 1962 pôsobil vo Vilarovom Théâtre National Populaire v Paríži. Začiatkom 70. rokov sa stal členom parížskeho medzinárodného divadelného štúdia Petera Brooka. Okrem umeleckej dráhy sa venoval aj teórii divadla. Prednášal na umeleckých školách v Spojených štátoch, Kanade a Mexiku. Jeho umelecká kariéra však nie je zameraná iba na divadlo. Aj na filme vytvoril rad pozoruhodných postáv v spolupráci s režisérmi Louisom Mallom, Yvesom Robertom... Jeho dramatické dielo je výrazne ovplyvnené bohatou umeleckou kariérou.

   Najznámejšia divadelná hra Maratón sa s veľkým úspechom hráva už vyše tri desaťročia na európskych javiskách. Príbeh troch maratóncov evokuje životnú metaforu s jej príjemnými ale aj odvrátenými podobami. Je to brilantná komédia,ktorá nestráca na aktuálnosti, keďže témy, ktorými sa zaoberá sú večné, transparentné a rozpoznateľné. Traja bežci na chvoste vzbudzujú u nás nielen ľútosť, ale aj smiech, občas melanchóliu. Hra balansuje na pomedzí ambiciózneho začiatku a beznádeje konca, na ľudskej dohode, ale aj vášnivej závisti, zúrivosti a nenávisti. Cez peripetie a krízy sa dostávame k nádeji a katarzii. V Maratóne sa autor pokúsil vytvoriť podklad pre divadlo, ktoré vyjadruje oveľa viac od uhla pohľadu jedného človeka a jeho osobného názoru. Confortès kladie esenciálne otázky života mimoriadne hravou formou jazyka, experimentuje s divadelným žánrom, ale necháva priestor na hľadanie vlastnej formy a výpovede. Odkazuje: „Nech sa divadlo stane znovu čistou, univerzálnou a prijateľnou formou. Nech divák vyjde po predstavení zmenený, oslobodený, nech sa cíti tak, ako po oslave nejakého zabudnutého životného rituálu.“ Na konci hry si celkom iste uvedomíme, že aj náš život nie je nič iné, len večný maratón, v ktorom sa úspech strieda s neúspechom, radosť so smútkom, komédia s tragédiou. Desiatky nálad, desiatky rytmov, desiatky digresií... vytvárajú realistický základ príbehu, ktorý z času na čas vyšle aj univerzálny signál. Téma je síce „športová“, ale obsah je mnohoznačný s množstvom spoločenských a filozofických implikácií.

 

Vladislava Fekete

   Vyštudovala dramaturgiu na Katedre réžie a dramaturgie Vysokej školy múzických umení v Bratislave u prof. Ľubomíra Vajdičku, kde v roku 2009 absolvovala aj doktorandské štúdium. Je autorkou a koordinátorkou divadelných dielní, workshopov, multimediálnych projektov. Pravidelne o divadle publikuje, píše hry pre divadlo a rozhlas, prekladá súčasnú srbskú a ruskú drámu. Od roku 2006 je riaditeľkou Divadelného ústavu v Bratislave a riaditeľkou festivalu inscenácií súčasnej slovenskej a svetovej drámy Nová dráma/New Drama. Je zakladateľkou Centra výskumu divadla, novej platformy na syntézu divadelnej teórie, histórie a kritiky. Autorsky spolupracuje s divadlami na Slovensku, v Česku a v Srbsku. Jej divadelná hra Krátke spojenia získala v Prahe prestížnu Radokovu cenu a bola inscenovaná v divadlách v Česku, v Poľsku a v Rakúsku

​